02 / 4488 2396
poradenstvo@psychologickecentrum.sk

Pre pedagógov

Slovné hodnotenie pod lupou

V súčasnosti všetci prechádzame náročným obdobím, ktoré sa podpisuje aj pod dennodenný zápas s učením v domácom prostredí, či ide o žiaka, rodiča alebo učiteľa. Na uľahčenie tejto mimoriadnej situácie vydalo Ministerstvo školstva usmernenie na hodnotenie žiakov, ktoré vychádza zo snahy zabezpečiť spravodlivé hodnotenie každého žiaka v jedinečnosti podmienok. Hodnotenie žiakov v tejto situácii by teda nemalo prebiehať známkovaním, ale slovným hodnotením, spätnou väzbou, ktoré môže byť priebežné aj záverečné. 

Možno vás to ako učiteľa poteší, lebo ho už vo svojej praxi úspešne používate, alebo aj naopak – je to zrazu niečo, na čo ste neboli zvyknutí a musíte teraz k tomu rýchlo zaujať postoj a nájsť spôsob, ako také hodnotenie robiť. V tomto článku sme sa snažili zhrnúť tie najdôležitejšie zásady, vytvoriť konkrétne príklady a pripojiť k tomu aj pohľad, ktorý vychádza z nášho odborného zázemia a tiež z našich skúseností pri práci s deťmi, učiteľmi, aj rodičmi. Myslíme si, že začať využívať slovné hodnotenie v praxi je určitý proces, ktorý vyžaduje jednak osobné stotožnenie sa s týmto spôsobom hodnotenia a taktiež dostatok času, odhodlania a učenia sa, ako ho robiť tak, aby bolo pre žiaka skutočne prospešné. Preto by sme boli radi, keby sa to pre učiteľov nestalo tlakom, ale príležitosťou, ako možno skúsiť niečo nové 😊.


Dôležité!

Možno vás to prekvapí, ale slovné ”hodnotenie”, ktoré odporúča humanistická psychológia (C. Rogers, Maslow, Rosenberg, Landreth, Axline) vlastne nemá byť hodnotením (v zmysle – učiteľ zhodnotí výkon žiaka). Má byť buď sebareflexiou (“sebahodnotením”) žiaka alebo reflexiou, popisom vnímania zo strany učiteľa k žiakovi. V tomto článku vychádzame z princípov na človeka centrovaného prístupu humanistickej psychológie a pod slovným hodnotením chápeme skôr slovnú reflexiu, spätnú väzbu, nie hodnotenie. Nakoľko je však tento pojem v oblasti pedagogiky zaužívaný, budeme sa snažiť prepájať ho s našim pohľadom.


Slovnému hodnoteniu, ako je vo všeobecnosti chápané, je oproti klasickému hodnoteniu pripisované odborníkmi aj samotnými učiteľmi viacero pozitív, hovorí sa o jeho prínose pre žiakov, vzdelávací proces, aj pre dobrú spoluprácu školy s rodinou.  Tu nájdete viac …

Na druhej strane, slovné hodnotenie kladie na učiteľa isté nároky – je náročnejšie na čas, vyžaduje hlbšie poznanie žiaka, jeho zdrojov či limitov i pedagogických zručností akými sú oceňovanie, facilitujúce (podporujúce) výroky, či reflektovanie emócií a významu.

Okrem záverečného hodnotenia je pre žiaka kľúčové najmä priebežné hodnotenie, ktoré má mať podobu konštruktívnej spätnej väzby, ktorá dáva podporu žiakom v učení, pôsobí motivačne, pomenúva chyby, navrhuje postup pri ich odstraňovaní a má individualizovaný charakter.

Spätná väzba je pre žiaka pomôckou na jeho ceste poznaním. Keď robíme čokoľvek, dostávať spätnú väzbu k priebehu alebo výsledku tejto činnosti je dôležité. Závisí od toho úspešnosť činnosti. Je to informácia, ktorá udáva ďalší smer nejakej činnosti alebo správania.

Príklad-Zažitá skúsenosť z praxe

DÔLEŽITÉ ZÁSADY PRI SLOVNOM HODNOTENÍ:

  • získať dostatok objektívnych informácií o žiakovi (napr. či ide o žiaka s nadaním, žiaka so zdravotným znevýhodnením, postihnutím, zo sociálne znevýhodneného prostredia,…) pre uplatnenie individuálneho prístupu,
  • celkový duch hodnotenia by mal byť stimulujúci, pozitívny (pozitívny náhľad motivuje viac, pre učenie je dôležitý pozitívny pocit) – na začiatku pomenovať, čo sa žiakovi podarilo, čo zvládol, v čom bol úspešný, oceniť jeho úsilie, snahu, všimnúť si jeho silné stránky, až potom prejsť k nedostatkom, problémom – o týchto skutočnostiach sa zmieňovať taktne a citlivo, nájsť niečo pozitívne aj v oblasti, kde sa mu nedarilo,
  • malo by byť jasné, zrozumiteľné pre dieťa aj rodičov,
  • vyhýbať sa frázam, nepoužívať výrazy z oblasti klasifikácie (výborný, veľmi dobrý, dobrý, dostatočný a nedostatočný), pod ktorými si žiak dokáže predstaviť málo o svojej práci (nepodávajú mu obraz o tom prečo, a čo tak učiteľ hodnotí),
  • malo by byť konkrétne, popisné, lebo ak žiak obdrží nekonkrétne výroky (“uč sa viacej, nabudúce sa viac snaž, buď precíznejší”), nedozvie sa, ako presne má zlepšovať a zdokonaľovať svoju prácu
  • nehodnotiť osobu a vlastnosti žiaka (v zmysle “nálepky”: šikovný – nešikovný, trpezlivý – netrpezlivý), ale jeho činnosť, postup, výsledky, správanie (“trpezlivo na tom pracuješ…”),
  • používať popisné vyjadrovanie, a nie posudzujúci jazyk, v rámci neho:
    • popisujeme to, čo vnímame, zároveň to vzťahujeme ku kritériám, ktoré boli stanovené pre danú prácu alebo platia všeobecne (Napr. „Vidím, že všetky písmenká majú správny sklon a ležia na linajke.“)
    • poukazujeme na pokrok, tj. v čom sa žiak oproti poslednému výkonu zlepšil. Poskytujeme mu bezprostrednú spätnú väzbu o tom, čo urobil, za akých okolností, aké úsilie pritom musel vyvinúť. Napr. „Na začiatku všetkých viet si už napísal veľké písmená.“
    • pomocou empatie sa snažíme popísať pocity, ktoré žiak prežíva. Napr. „Máš asi radosť, že toto učivo máš už precvičené a dokázal si ho pri cvičení správne použiť.”
  • vyhýbať sa záporným formuláciám a rozkazovaciemu spôsobu:
    • ak niečo u žiaka nie je v poriadku, čosi mu chýba alebo má niečo málo precvičené, vyjadrime to ako potrebu: „potrebuješ docvičiť…, bolo by dobré, keby si …, pomohlo by ti, keby si…”
    • nepoužívajme slová typu “nevieš .., nemáš…., nedokážeš.., nemôžeš..” a pod., pretože nepôsobia konštruktívne. Vhodnejšie je používať výrazy naznačujúce, že žiakov výkon sa môže za istých okolností zmeniť: “zatiaľ nevieš a zároveň…, momentálne sa ti ešte nedarí…”
  • poskytovať pozitívnu spätnú väzbu formou popisného vyjadrenia (podarilo sa ti to, zvládla si, …), ak chceme dať najavo, že sme si vedomí úsilia, dobrého postupu, výsledku nejakej činnosti, chceme druhého povzbudiť, aby pokračoval v určitej činnosti, správaní, namiesto pochvaly, ktorá môže predstavovať pri slovnom hodnotení riziko. Spätná väzba umožňuje zameranie na činnosť samotnú, popis prináša dieťaťu oporné body a umožňuje mu uvedomiť si, čo bolo pri danej činnosti dôležité (urýchľuje učenie), zároveň posilňuje výkon viac než pochvala.

  • alternatívou k pochvalám je okrem spätnej väzby aj OCENENIE, ktoré umožňuje vyjadriť nielen to, že sme si niečo pozitívne všimli, ale aj pozitívne emócie a náš pozitívny vzťah k druhému, vedie k posilňovaniu sebaúcty dieťaťa
    • slovné spojenia (a vyjadrenie vlastností prídavným menom): “si šikovný…, si usilovný…, si dobrý…”, môžeme nahradiť vhodnejšími: “počínaš si šikovne…, pracuješ usilovne …, dokážeš dobre…”( v zmysle nie aký si, skôr ako niečo robíš),
    • ak vidíme žiaka ako zodpovedného, môžeme to popísať podľa pozorovateľného správania: “Zadávané úlohy si mal v poriadku, nestalo sa, že by si nedodržal, na čom sme sa dohodli…”,
    • ak chceme hovoriť o pocitoch (radosti, hrdosti, spokojnosti), hovorme o pocitoch druhej strany – dieťaťa, ak ich vnímame priamo pri jeho činnosti alebo vo výsledku jeho činnosti: “vidím, že si sa do toho so záujmom pustil”, “vyzerá to, že ťa to baví”, “máš asi veľkú radosť, že už poznáš všetky písmenká”, “zo slohu cítim tvoje nadšenie…únavu…smútok”
    • osobnejší vzťah k dieťaťu môžeme namiesto pochvaly vyjadriť aj spôsobom: “Vďaka za tvoju ochotu pomôcť……uľahčilo nám to spoločnú prácu v triede”, “cením si, že sa nevzdávaš, aj keď je to ťažké…”
  • reflektovať proces žiaka pri práci – jeho prežívanie, postoje, osobný vklad, úsilie (reflexia významu a emócií) – zameriavame sa tým na dieťa samotné (nehodnotiacim spôsobom), nielen na výsledok činnosti, vnášame do toho vzťahovú rovinu, posilňujeme sebaúctu a sebareguláciu
  • oceňovať aj priebežné úsilie, čo je viac motivujúce než konečné ocenenie úspechu
  • neporovnávať žiakov navzájom, porovnávať dieťa so sebou samým, jeho individuálny vývin, hľadať zlepšenia oproti minulým dňom a týždňom
  • dôležité je tiež vytvárať priestor k sebahodnoteniu, žiak by mal mať možnosť, aby sa k práci vyjadril následne aj sám- ako sa mu pracovalo, čo sa mu darilo, nedarilo… (umožňuje sa tým sebapoznanie pri vlastnej práci, rozvíja sa iniciatíva, vnútorná motivácia a kompetencia žiaka, sebaúcta)
  • v súvislosti s nedostatkami je okrem pomenovania problémových miest dôležité poukázať na možnosti a príležitosti na rozvoj, napredovanie:
    • môžeme ich sformulovať ako úlohy, odporúčania pre budúcnosť: „Bude potrebné sa ešte venovať násobilke, slovnej zásobe… Potrebuješ si zlepšiť, docvičiť… Ešte ti robí problémy… Našou spoločnou úlohou na ďalší mesiac bude…“.”Pri ďalšom podobnom cvičení skús na to myslieť…” “Bolo by dobré, užitočné..”.
    • môžeme naznačiť konkrétne kroky, čo žiak môže robiť, na čo sa má zamerať, sústrediť
    • ponúknime námety, čo s problémami robiť: “Možno by Tvojmu čítaniu pomohlo, keby si čítal každý deň krátku rozprávku mladšej sestričke.” “Pomáha skôr častejšie kratšie precvičovanie (napr. dvakrát za poobedie 5 minút), ako si za to sadnúť raz za dva-tri dni na dlhší čas.”
    • keď dieťaťu odporúčame niečo zlepšiť, je dobré uviesť aj odôvodnenie. Keď chápeme význam, zmysel niečoho, ľahšie to prijmeme za svoje a je väčšia šanca, že to aj urobíme.

Zhrnutie

Humanistická psychológia formuluje slovné „hodnotenie“ ako kombináciu sebareflexie (sebahodnotenia) žiaka, spätnej väzby učiteľa v kontexte ich vzťahu. Učiteľ môže slovne reagovať buď na výsledok alebo proces práce žiaka (emócie, význam práce). Azda najdôležitejšie však je budovanie vzťahu, v ktorom je dieťa pre učiteľa vždy hodnotné, nezávisle od výsledku a procesu. Ak učiteľ reaguje iba na výsledok, je to veľké ochudobnenie ich rastu a interakcie.


Na konkrétnych úlohách žiakov uvedieme niekoľko príkladov, ako je možné slovne hodnotiť a akým spôsobom by na to mohli reagovať rôzne typy žiakov. Odporúčame využívať popis, reflexiu významu a emócií, sebahodnotenie žiaka a podnety k ďalšiemu rozvoju. Zároveň si myslíme, že akýkoľvek spôsob si už ako učiteľ vyberiete, dôležitý je pri tom najmä váš vzťah k žiakom, ktorý si budujete počas celého školského roka a každá vaša snaha odovzdať im to najlepšie, čo viete, aby ste im pomohli na ich ceste vedomostného, ale aj osobnostného rozvoja. Prajeme vám, aby ste pre svojich žiakov boli nielen tým človekom, ktorý hodnotí a ukazuje smer, ale aj tým, kto má na nich skutočný vplyv a dokáže byť ich trpezlivým sprievodcom na ich vlastnej ceste poznávania.

1. Domáca úloha z matematiky (8.ročník)
2. Domáca práca z matematiky (8.ročník)
3. Projekt z dejepisu (6.ročník)
4. Slohová práca (5. ročník)
5. Perspektíva (7.ročník)
Žiak neodovzdal úlohu – chémia (9. ročník)

Odporúčame tiež:
Články:
https://eduworld.sk/cd/marcela-kozejova-palkechova/6897/petra-fridrichova-slovne-hodnotenie-rozhovor
https://babetko.rodinka.sk/starame-sa/detiska-skolaci/slovne-hodnotenie/
https://eduworld.sk/cd/kornelia-durikova/7032/slovne-hodnotenie-ziakov–ako-by-malo-vyzerat
https://clanky.rvp.cz/clanek/k/z/1328/KDY-A-JAK-POUZIVAT-SLOVNI-HODNOCENI.html/
Videá:
https://youtu.be/9ms5vViFZFQ
https://www.youtube.com/watch?v=sl8lje7Mkuc

Použité zdroje:
Rogers, C. – Freiberg, J. 2020. Sloboda učiť sa. V tlači. Didaktis, 2020.
Kolář, Z. 2009. Hodnocení žáku. Grada Publishing, 2009. ISBN 978-80-247-2834-6.
Kopřiva, P. a kol. 2008. Respektovat a být respektován. Spirála, 2008. ISBN 978-80-904030-0-0.
Košťálová,H.-Miková,Š.-Stang,J. 2008. Školní hodnocení žáků a studentů se zaměřením na slovní hodnocení. Portál, 2008. ISBN 8073673142
Košťálová, H.-Straková, J. a kol. 2008. Hodnocení: Důvěra, dialog, růst. SKAV, o.s.,2008. ISBN 978-80-254-2417-9
Stará, J. a kol. 2006. Slovní hodnocení na 1. stupni ZŠ. Praha: Raabe, 2006. Nahlížet – nacházet. ISBN 808630728x.
https://pt.slideshare.net/ucimeprezivot/thomkova
http://www.bellamos.sk/index.php?module=articles&id=728&language=1
https://bellamos.edupage.org/text13/?eqa=dGV4dD10ZXh0JTJGdGV4dDEz

Celý článok na stiahnutie: Slovné hodnotenie pod lupou