Sebaúcta je schopnosť ceniť si samého seba a správať sa k sebe s dôstojnosťou a láskou. Pri utváraní sebaúcty u detí majú neodmysliteľnú úlohu rodičia ako “architekti rodiny”. Výchova v rodine je jednou z najťažších úloh na svete. Umeniu rodičovstva sme sa neučili v škole.
Ako rodičia môžu byť v tomto procese nápomocní ?
Sebaúcta sa významným spôsobom utvára v prvých šiestich rokoch života. Spôsob, akým človek v dospelosti spracováva náročné životné situácie rozhodujúco súvisí s raným vývojom osobnosti.
Vývoj sebaistoty
Prvým faktorom pre pocit hodnoty je vzťah s rodičmi – koľko náklonnosti a vrúcnosti deti dostávali, aký mali rodičia k deťom vzťah, čo od detí rodičia vyžadovali.
“Dieťa prichádzajúce na svet nemá minulosť, nemá za sebou žiadnu skúsenosť, aby mohlo merať svoju cenu.”
Vývoj sebahodnoty začína už v tehotenstve. Aký postoj zaujme matka k tomu, čo rastie v jej brušku, teší sa na dieťatko, alebo má pochybnosti a strach. Deti, ktoré boli odmietané už behom tehotenstva majú podľa výskumov často krát zníženú pôrodnú váhu, zhoršenú imunitu, sú náchylnejšie k infekciám. Postoj matky k dieťaťu v najranejšej fáze ovplyvňuje celú jeho osobnosť. Aby sa u dieťaťa mohla vyvinúť silná sebaistota, potrebuje pozitívne signály od prvej vzťahovej osoby, väčšinou je to matka. Aby dieťatko prežilo, potrebuje kŕmenie, zahrievanie, hladenie, dotyky, maznanie, aby prechod z maternice do sveta prebehol čo najhladšie. V ranom období potrebuje, aby sa oňho starala stále tá istá osoba, bola mu k dispozícii a dávala mu pocit bezpečia. Dieťa sa potrebuje naučiť ovplyvňovať a predvídať reakcie svojho okolia, keď plače, obvykle sa dočká jedla, telesného kontaktu, ale niekedy to tak aj nefunguje.
Dieťa sa učí, aj keď ešte nehovorí, cíti z neverbálnej komunikácie, aký vzťah má k nemu jeho matka, otec alebo súrodenci. Deti vnímajú či sú vítané, alebo nie. Tajný program “nie som vítaný” sa vinie životom ako červená niť. U dotyčných sa to prejavuje veľakrát tak, že v dospelosti bývajú často nedôverčiví voči druhým ľuďom, napríklad v partnerských vzťahoch nemôžu uveriť, že ich niekto miluje, že ich potrebuje. Problém, ktorý existoval v ranom veku sa opakovane ”predvádza s inými hercami na inom javisku až do doby, kým sa nenaučí veci zvládať inak.”
Malé deti urobia čokoľvek, aby sa svojim rodičom zapáčili. Zapáčiť sa rodičom je základná potreba všetkých malých detí. Deti, ktoré otec alebo matka neoceňujú a neuznávajú, trpia.
“Každé dieťa si želá, aby ho uznávali obaja rodičia, aby s ním boli spokojní a aby ho brali také aké je.”
Dôležité je, aby lásku dávali obaja rodičia. Láska je dar a je tu pre všetkých a nič nežiada. Láska v rodine sa prejavuje skutkami. Sme na blízku, keď to dieťa potrebuje, trávime s ním čas, počúvame ho, rešpektujeme jeho osobnosť, hovoríme s ním na rovnakej úrovni očí, oslovujeme ho menom, dotýkame sa ho, poskytujeme mu sústredenú pozornosť, naväzujeme s ním priamy kontakt, dávame mu bezpodmienečnú lásku. Týmito prejavmi vysielame posolstvá pre dieťa: “Milujem ťa, takú/takého/ aká/aký/ si a vždy budem, nech sa stane čokoľvek.”
Pozor na zosmiešňovanie, podceňovanie detí, ponižovanie, zahanbovanie, vyzdvihovanie druhého súrodenca, kritizovanie, používanie urážlivých slov, neprimeraných trestov, bitky… Dieťa si odnesie do života nielen nízky sebaobraz, posolstvo nie som dosť dobré, ale aj neschopnosť riešiť konfliktné situácie konštruktívnym spôsobom, niekedy až agresiou.
Veľmi dôležitý je vzťah medzi partnermi
Partnerský vzťah založený na láske, vzájomnej úcte a rešpekte je dobrým príkladom pre dieťa. Vo vlastnej rodine sa dieťa učí ako funguje láska. Dieťa sa musí identifikovať so svojim pohlavím a prijať opačné pohlavie. Pokiaľ dieťa dostane informácie od matky, že muži sú hodnotní, posolstvo je dobré byť mužom, som hrdý, že som muž, bude schopný model muža využiť. Deti sú najviac uvoľnené a šťastné, ak sa rodičia majú radi, zaujímajú sa jeden o druhého. Ak sa rodičia otvorene alebo skryte hania, neposkytujú pre dieťa model funkčného a uspokojivého vzťahu medzi mužom a ženou. Ak je dieťa vystavené v rodine častým konfliktom, hádkam medzi rodičmi a je zaťahované do sporov medzi partnermi, je rukojemníkom v dysfunkčných rodinách a rodičia ich používajú ako figúrku na šachovnici partnerského konfliktu, naučia sa, že svet je nebezpečné miesto, nenaučia sa veriť svetu dospelých, vyrastú z nich ľudia s nízkou sebadôverou.
Rodič by mal byť pre dieťa vzorom – deti sa učia na príkladoch – mozog dieťaťa totiž primárne vníma správanie rodiča a až v druhom rade sa deti zameriavajú na vyslovené slová, preto je dôležité, aby sa rodičia a deti vzájomne rešpektovali a rodičia s rozumom používali svoju autoritu. Vybudovanie autority je to, že si vážime samých seba, učíme to aj deti, nenecháme so sebou manipulovať, staráme sa o deti, hráme sa s nimi, smejeme sa s nimi. Pokiaľ máme u dieťaťa autoritu, dá sa s ním oveľa lepšie komunikovať.
Rodičia majú nezastupiteľnú úlohu pri socializácii dieťaťa
Deťom je potrebné vštepiť hodnoty, ktoré sú dôležité – úcta k druhým, zodpovednosť za svoje činy, empatia voči druhým. To, čo deti zasejú od detstva neskôr zožnú v dospelosti.
Dieťa sa potrebuje naučiť, že nie je pupkom sveta, zladiť svoje potreby s potrebami ostatných a naučiť sa prispôsobiť spoločenskému prostrediu. Vo výchove ide o to, nájsť zdravú rovnováhu medzi láskou, poslušnosťou, komunikáciou a prísnosťou. Dieťa by malo z tohto súdka dostávať všetko, nie je dobré, keď je veľa pravidiel, hraníc, málo lásky, ale ani veľa lásky a žiadne hranice. Komunikácia to všetko spája, je dobré u dieťaťa vypestovať postoj: chcem ťa poslúchať, lebo ťa mám rád a preto, lebo verím, že mi chceš dobre. Je dobré, keď si dieťa môže povedať svoj názor, vysvetliť stanovisko, nemusí bezhlavo poslúchať, ak to nie je v rozpore s pravidlami a hodnotami, ktoré ste si stanovili.
Vedomie vlastnej hodnoty môže rozkvitať len v atmosfére, kde je rešpektovaná individuálna odlišnosť, kde chyby slúžia k ponaučeniu, komunikácia je otvorená, pravidla sú pružné. Nie je náhoda, že deti z takýchto rodín majú pocit vnútornej spokojnosti a v dôsledku toho sú láskyplné, fyzicky zdravé a schopné. Rodičia v zdravých rodinách vedia, že ich deti nie sú úmyselne zlé. Ak sa niekto správa zle, uvedomujú si, že vzniklo nejaké nedorozumenie, alebo sebaúcta detí je nebezpečne nízka.
Ľudia so zdravou sebaúctou vedia, že nemusia byť dokonalí, že nemusia ovládať druhých. Vedia, že majú právo robiť aj chyby a aj napriek svojim nedostatkom majú hodnotu.
Človek môže začať so zvyšovaním sebaúcty kedykoľvek vo svojom živote. V. Satirová priekopníčka rodinnej terapie hovorí:
”Je vždy nádej, že sa náš život môže zmeniť, pretože sme vždy schopní učiť sa nové veci. Ľudské bytosti môžu rásť a meniť sa po celý život”.
Čo by sa stalo, keby sa všetci ľudia jedného dňa zobudili s primeranou sebaúctou? Asi by svet vyzeral úplne inak. Ľudia by sa správali sami k sebe a jeden k druhému s láskou, priateľstvom a úprimnosťou.
Mgr. Mária Rýdziová, psychologička, CPPPaP Ba III.
Použitá literatúra:
V. Satirová: Kniha o rodine
H.P. Rohr: Podminované dětství
