Možno ste sa už stretli s príbehom niekoho, kto sa nestotožnil s tým, čo mu do kolónky „pohlavie“ po narodení napísali do rodného listu. Miesto toho sa cítil, vnímal a správal ako „to druhé pohlavie“. Takýchto ľudí je na svete množstvo a nazývame ich transrodovými (skrátene trans) osobami (mužmi/ženami, prípadne chlapcami/dievčatami).
Odborný pohľad
Hoci trans muži i trans ženy tu boli vždy, mnoho ľudí má pocit, akoby šlo o tzv. fenomén postmodernej doby, pretože je to iba niekoľko desaťročí (v našich podmienkach dokonca menej) čo sa táto téma dostala do verejného priestoru. Predtým v našich kultúrno-spoločenských reáliách patrila medzi mnohé spoločenské tabu a figurovala prevažne v oblasti medicíny pôvodne ako transsexualizmus (F64 podľa MKCH 10), resp. porucha rodovej identity (podľa DSM IV). Od tohto pomerne stigmatizujúceho ponímania sa medicína posunula a momentálne najakceptovanejším medicínskym termínom je rodová dysfória (podľa DSM V), čo je diagnóza, ktorá označuje stav, kedy jednotlivec svoj rodový nesúlad prežíva negatívne (teda sa kvôli svojej rodovej identite trápi). Je však veľmi dôležité dodať, že pokiaľ je človek so svojou rodovou identitou spokojný – a to môže byť tá pripísaná pri narodení, no rovnako aj trans identita – o žiadnu diagnózu nejde. My ľudia sme neskutočne rôznorodý druh a transrodová identita je len jedným z mnohých druhov rôznorodosti. Takto „medicínsky“ znie transrodovosť možno zvláštne a celkom vzdialene. Ako teda vyzerá v reálnom živote?
Príbeh vymyslený i reálny
Predstavme si Lenku. Lenka je síce fiktívna, no jej príbeh je podobný mnohým iným deťom na svete. Lenka bola vytúžená dcéra svojich rodičov. Ako malá bola veľmi šikovná, zvedavá, stále niekam liezla, rozoberala veci a pýtala sa, prečo sú veci také aké sú. Rodičia z nej mali veľkú radosť. V škôlke sa rýchlo skamarátila so skupinkou chlapcov, ktorí sa hrávali so stavebnicami a spoločne si vyrábali dráhy pre autíčka. Pani učiteľka Lenku povzbudzovala, nech sa skúsi zahrať s dievčatami, no Lenka sa pri nich nudila a vracala sa k chlapcom. Keď mala ísť do školy, veľmi sa tešila. Jedného večera požiadala mamu, aby jej ostrihala vlasy na krátko ako to nosia chlapci. Mama to zahovorila s tým, že by bola škoda ostrihať také krásne dievčatko. V škole rodičia dostali ponuku krúžkov. Keďže Lenka bola veľmi živá, rozhodli sa ju zapísať na tanec. Lenku tanec nelákal, chcela chodiť na futbal, no rodičia sa báli, že by ju chlapci zranili. Začala chodiť na tanec, no vôbec ju to nebavilo. Najviac neznášala tie trblietavé šaty v ružovkastých odtieňoch. Keď bola staršia a rodičia už po ňu nechodievali, utekala z tanečnej na ihrisko, kde s miestnymi chlapcami liezla po preliezkach a hrala sa na vojakov. Roky plynuli a Lenka prichádzala do puberty. Začala sa obliekať do voľného oblečenia, aby zakryla svoje meniace sa telo. Nepáčilo sa jej, čo sa s ním deje. Začala uvažovať nad tým, aké by to bolo, keby sa jedného dňa zobudila ako chlapec. V tom čase si jej okolie začalo viac všímať, že Lenka je iná ako ostatné dievčatá a dávali jej to pocítiť rôznymi poznámkami: „Prečo skrývaš svoju krásu?“ „Začni sa o seba trochu starať.“ „Ktorý chlap bude chcieť takého vrabčiaka?“ „Toto nie je správanie hodné dámy…“ Lenka sa začala uzatvárať do seba, skrývať sa pred hodnotiacim pohľadom okolia. Videla, že rodičia s ňou nie sú spokojní. Chcela by im robiť radosť, ale správať sa „dievčensky“ jej bolo tak nepríjemné, neprirodzené. Cítila, že to nie je ona. Blížili sa prijímačky na strednú školu. Lenka nemala starosť, že by ju nevzali. Bola bystrá, v škole jej to išlo. Oveľa viac sa bála, čo si o nej budú na strednej myslieť. Nechcela počúvať to isté čo doteraz – že je „nemožné dievča“, detinská, chlapčisko. Priala si, aby ju spolužiaci spoznali skutočne takú aká je – ako chlapca. Vymyslela si aj meno: Leo. Táto predstava sa jej ozaj páčila. Odteraz vo svojich myšlienkach a fantáziách oveľa častejšie vystupovala ako Leo – veselý, aktívny, vynaliezavý chalan. Bolo to tak oslobodzujúce! Vnútorne so sebou hovorila v mužskom rode, navonok sa to však neodvážila priniesť. „Určite to nepochopia, vysmejú ma…“ Prišli letné prázdniny a blížil sa nástup na strednú školu. Túžba opustiť život Lenky a stať sa konečne Leom bola na nevydržanie. Už sa nedalo inak. Jedného večera to prišlo: „Mami, oci, musím vám niečo povedať…“
Môžem tomu skutočne veriť?
Tento príbeh je len jednou z podôb, ako môže život transrodového človeka vyzerať. Niektorí ľudia tieto myšlienky a pocity potláčajú a precitnú až v dospelosti. Sú však aj príbehy, ktoré majú strmší spád – deti, ktoré sa poškodzujú od nenávisti k svojmu telu, mladí ľudia, ktorí od zúfalstva a osamelosti páchajú samovraždu… Každý životný príbeh je v niečom iný a nedá sa úplne predvídať. Keď dieťa urobí coming out – teda „vyjde s farbou von“ – rodičia a blízki si často kladú otázku: Myslí to vážne? Čo ak je to len fáza, alebo chce len pritiahnuť pozornosť? Slobodní či rozvedení rodičia sa niekedy z transrodovosti svojho dieťaťa zvyknú viniť a pripisovať ju chýbajúcemu mužskému/ženskému vzoru. Realita je však taká, že nie sme kópiami našich rodičov, pretože nežijeme v spoločenskom vákuu. Vzory nezískavame len od rodičov, ale odvšadiaľ, kde sú prítomní ľudia – zo školy, z ulice, z médií, kníh, hier… Na ostatné otázky existuje jednoduchá odpoveď: Opýtajte sa svojho dieťaťa. Ono vám najlepšie povie, ako prišlo k tomuto zisteniu, ako to celé prežíva, či to myslí vážne a ako si v súvislosti s týmto zistením predstavuje svoju budúcnosť. Skúste pritom na chvíľu nehodnotiť a jednoducho počúvať, čo vám dieťa hovorí. A ak vás jeho rozprávanie nepresvedčí a máte obavu, že je za tým niečo iné, prípadne máte pochybnosti čo s tým, nestráňte sa vyhľadať odbornú pomoc psychológa či psychiatra.
Je trans. Čo teraz?
Existuje samozrejme viacero možností ako ďalej. Opäť záležia na potrebách konkrétnej transrodovej osoby. Hoci je to skôr zriedkavé, niektorým transrodovým ľuďom k spokojnosti stačí, keď ich budú blízki oslovovať ich preferovaným menom a zámenami. Nemajú potrebu meniť svoje telo či doklady. Väčšina transrodových ľudí však túži po nejakom stupni tranzície. Tranzícia v tomto prípade znamená „premenu“ alebo „prechod“ od rodovej identity pripísanej pri narodení k tej skutočne prežívanej. Jej cieľom je žiť život autenticky a v súlade s vlastným prežívaním. Tranzícia pritom môže byť sociálna, biologická i právna. Transrodoví ľudia majú potrebu byť akceptovaní rovnako ako ju má každý iný človek.
- Sociálna stránka tranzície zahŕňa správanie v súlade s žitým rodom, preberanie rol súvisiacich s daným rodom v rôznych sociálnych situáciách. Neznamená to však, že každá trans žena musí nutne nosiť šaty, alebo že trans muž, ktorý vie opraviť prasknuté potrubie je viac mužom ako trans muž, ktorý pracuje v kvetinárstve.
- Biologická stránka sa týka premeny tela, ktorá sa dosahuje hormonálnou liečbou, plastickými operáciami a znefunkčnením reprodukčnej schopnosti, pričom nie každá transrodová osoba sa rozhodne podstúpiť všetko z toho.
- Treťou stránkou je stránka právna. Tá zahŕňa prepis rodu a zmenu mena v rodnom liste, občianskom preukaze a následne všetkých dokladoch totožnosti, dokladoch o vzdelaní, účtoch v banke apod. Tento krok je na Slovensku najťažší, pretože si stále vyžaduje doklad o závažnosti žiadosti od psychiatra/sexuológa (čo je obvykle dlhý proces a zahŕňa „onálepkovanie“ diagnózou), ako aj kastráciu či sterilizáciu (čo možno považovať za úkony porušujúce ľudské práva).
Ako to akceptovať?
V prvom rade neočakávajte, že z toho vaše dieťa či blízka osoba „vyrastie“. Byť trans je skrátka príliš ťažké bremeno na to, aby to niekto robil z neistoty, zvedavosti alebo trucu. Je iné, keď vám dcéra povie, že nechce byť ženou, lebo nevidí svoju budúcnosť v submisivite a materstve. Na to, aby bol človek trans, nestačí odmietnuť tradičné rodové roly. Musí sa pozitívne identifikovať s iným rodom. Na transrodovosť taktiež neexistuje liek. Ako už bolo spomenuté, nejde o chorobu, ide o variant prežívania samého seba. Žiadne liečiteľstvo, modlitby či pochybná „terapia“ toto prežívanie nezvráti. Môže však človeku, ktorý to má ťažké aj bez toho, veľmi ublížiť. Váš blízky trans človek už predsa vie, kto je. Ak to náhodou ešte nevie presne pomenovať, aspoň to tak cíti. A viac ako čokoľvek potrebuje od vás, aby ste ho takého prijali.
Je úplne v poriadku, pokiaľ spočiatku neviete, ako sa k nemu správať a ako ho oslovovať. Nikto vás to predsa neučil. Dôležité je, že prejavíte záujem sa to dozvedieť. Dotyčný/dotyčná vám to potom povie sám/sama. Spoločne sa potom môžete pripraviť na jeho/jej budúcnosť – napríklad ako to oznámiť v škole, čo povedať rodine, priateľom, ako o tom budete komunikovať vy vo vašom okolí, ako sa brániť prípadným negatívnym reakciám z okolia… Ale aj praktické kroky, napríklad ako si nájsť lekárov vzdelaných v trans problematike. Je extrémne pravdepodobné, že to pre vášho trans blízkeho (a dokonca ani pre vás) nebude prechádzka ružovou záhradou. Nie preto, že by transrodovosť sama o sebe prinášala útrapy. Skôr preto, lebo spoločnosť ešte akosi nedozrela k akceptácii inakosti. Váš blízky sa určite niekde stretne s nepochopením, možno aj s vylúčením, zosmiešňovaním či hostilitou. Každá podpora sa však ráta – a vaša obzvlášť. Tým, že tohto človeka prijmete takého aký je, mu pomáhate žiť autentický a šťastnejší život. A to je predsa to najdôležitejšie.
Zdroje:
http://www.transfuzia.org/frontend.core.articles/tag?tag=transrodovos%C5%A5
Užitočné linky:
Napísala: Mgr. Veronika Žilková
