Žijeme v spoločnosti, kde sa kladie primárny dôraz na komunikáciu. Akýkoľvek handicap v tejto oblasti je výrazne znevýhodňujúci. Narušenie schopnosti dobre čítať a písať predstavuje bariéru prístupu k informáciám. Naviac každá porucha v komunikácii nesie so sebou aj znevýhodnenie vo vzťahu k ostatným spolužiakom, čo následne môže prinášať emocionálne problémy v podobe pocitov osobnej nedostatočnosti, zlyhania, straty sebadôvery a zdravého sebavedomia.
Hoci deti so špecifickými poruchami učenia tvoria nehomogénnu a širokú skupinu ( môžu mať dyslexiu, dysgrafiu, dysortografiu, dyskalkúliu….) je pre nich spoločné emocionálne prežívanie vlastných neúspechov a reakcii okolia na ne. Často sa v psychologických ambulanciách stretávame s tým, že tieto deti pociťujú hodnotenia okolia ako nespravodlivé, neadekvátne vynaloženej námahe, citlivo vnímajú prípadné prejavy sklamania rodičov, porovnávajú sa alebo bývajú porovnávané s úspešnejšími súrodencami, spolužiakmi alebo kamarátmi a často nevidia východisko z tejto pre nich ťaživej situácie. To má za následok, že škola sa pre nich stáva utrpením a oni nezriedka začínajú hľadať možnosti úniku – zvyšuje sa u nich počet zameškaných hodín pre záškoláctvo a tiež chorobnosť. Pri deťoch, u ktorých neboli poruchy rozpoznané včas, alebo im nebola poskytnutá adekvátna starostlivosť sa často stretávame so školskou fóbiou, neurotickými alebo psychosomatickými poruchami. Pri dlhodobejšej traumatizácií nesprávnym a málo chápajúcim prístupom okolia môžu vyústiť aj do závažnejších psychických porúch, prípadne správania so zvýšenou úzkosťou alebo agresivitou.
Preto je veľmi dôležité problém v učení včas rozpoznať a diagnostikovať. Už úvod poradenského prístupu, keď sa dieťa dozvedá, že ideme pátrať po príčine jeho ťažkostí a pravdepodobne za to môže diagnóza, za ktorú nenesie zodpovednosť ani vinu je sprevádzaný jeho viditeľným uvoľnením. Prísľub pomoci a vidina riešiteľnosti problému je pre dieťa v tejto situácii výraznou podporou a nádejou na zmenu k lepšiemu.
Niekedy sa však stretávame s tým, že sa na nás obracajú rodičia v snahe získať „papier“ s úľavami pre dieťa. Chcú mu uľahčiť situáciu v škole s mylnou predstavou, že naším odporúčaním je dieťa chránené pred opakovaním ročníka. Je veľmi zlé, ak to znamená koniec alebo obmedzenie intenzívnej prípravy na vyučovanie. Tolerantný prístup a zmena hodnotenia detí neznamená aicky o stupeň zlepšenú známku na vysvedčení. Cieľom našich odporúčaní je vytvoriť na vyučovaní také pracovné podmienky, aby výkon dieťaťa mohol byť čo najlepší. Aby bolo schopné plniť adekvátne požiadavky učiteľa. Dieťa by malo pracovať rovnako ako iné deti, len so zníženými nárokmi na jeho výkon s ohľadom na stupeň poruchy.
Čo môžete urobiť Vy ako rodičia, aby ste čo najefektívnejšie pomohli svojmu dieťaťu?
Prvým krokom by malo byť aktívne iniciovať dialóg rodič-učiteľ. V ňom by ste mali pravidelne komunikovať o cieľoch a formách pomoci, dôverovať si navzájom a informovať sa o pokrokoch aj prípadných problémoch, ktoré môžu nastať. Pre obe strany to bude znamenať dôležitý zdroj informácii, ktoré výrazne napomôžu v procese korekcií a reedukácie. Zároveň sa dozviete veľa aj o tom, ako dieťa v škole osobnostne prežíva to, že bojuje napr. s dyslexiou, pretože pre konečný úspech je dôležitý postoj dieťaťa k jeho poruche, ktorý sa často odvíja od toho, aký je Váš postoj k dieťaťu.
Nie je dobré, ak rodič berie školský úspech, prípadne neúspech svojho dieťaťa ako otázku svojho spoločenského statusu, pretože to prináša problém s vyrovnaním sa s diagnózou dieťaťa. Rovnako kontraproduktívne je hľadať chyby v sebe, prípadne partnerovi. Úzkostnejšie ladení rodičia môžu zápasiť s pocitmi vlastnej viny, iní môžu celý problém zľahčovať. Často sa stretávame s bezradnosťou aj obavami rodičov o budúcnosť dieťaťa a jeho uplatnenie v živote. Aj tu platí overené pravidlo zlatej strednej cesty. Príliš úzkostná podpora, prehnaná starostlivosť a ochranársky až hyperprotektívny prístup vedie dieťa k nesamostatnosti a je rovnako škodlivý ako keď je dieťa odkázané len samo na seba. Je nevyhnutné, aby dieťa cítilo, že v tom nie je samo a pociťovalo plnú podporu a porozumenie pre jeho problém.
Situáciu v rodine s dieťaťom so špecifickými poruchami v učení komplikuje aj náročnosť prípravy na vyučovanie. To so sebou prináša aj to, že deti majú obmedzený čas na svoje záujmy a oddych, čo je často dôvodom ich frustrácie a niekedy aj revolty. Základom udržania si dobrého vzťahu s dieťaťom v týchto náročných podmienkach je vytvorenie nestresujúceho prostredia. Preto je dôležité, aby dieťa vnímalo Vašu pomoc ako spoluúčasť a aby sa nediala formou autoritatívneho zadávania a kontroly úloh. To v praxi znamená, že v čase určenom na prípravu do školy je potrebné venovať sa len dieťaťu, sedieť pri ňom, udržiavať s ním očný kontakt, verbálne aj neverbálne mu dávať najavo, že práve robíme niečo dôležité, pretože Váš postoj sa prenesie aj na dieťa. Musíme pri tom nestrácať zo zreteľa, že pre dieťa má rovnako veľký význam tak vzdelávanie ako aj budovanie sebaúcty a zdravého sebavedomia. To predovšetkým znamená prijatie dieťaťa takého ako je, uvedomovať si jeho prednosti, stanovovať dosiahnuteľné ciele, hodnotiť výsledky realisticky a s primeraným pedagogickým optimizmom, naučiť dieťa vidieť a oceňovať hoci aj malé pokroky a dať mu pocit, že je milované! Chváliť a oceňovať dieťa oveľa viac za jeho snahu než za úspech je tá najlepšia cesta ako mu pomôcť stať sa vyrovnanou a harmonickou osobnosťou. Nezabúdajme na to, že sebaobraz a sebahodnotenie je vždy závislé na hodnotení iných a najmä na hodnotení tých, na ktorých nám najviac záleží.
Väčšiu pravdepodobnosť zažiť úspech bude dieťa mať, ak budete postupovať metódou pomalých krokov, to znamená, že nebudete zvyšovať náročnosť, kým dieťa nezvládne istú úroveň. Cvičiť niečo až do dokonalého zvládnutia je síce pomalá ale jediná možná cesta – znamená zvládnutie na úrovni zaizovania, čo je základný predpoklad toho, aby dieťa na takto nacvičený jav už nemuselo myslieť a mohlo sa sústrediť na riešenie nových úloh.
Ďalšou dôležitou zásadou je pravidelnosť , systematickosť a práca s porozumením, pretože ak dieťa pracuje rutinne a bez záujmu, tak sa očakávané výsledky nedostavia a dieťa bude demotivované. Prospešné je oboznámiť sa aj so základnými psychohygienickými zásadami správneho učenia a dodržiavať ich ( konkrétne pravidlá a námety nájdete v sekcii našich článkov pre rodičov pod názvom Ako pomôcť svojmu dieťaťu učiť sa, nielen v časoch krízy).
Venovať dieťaťu dostatok času a pozornosti je najcennejší dar, aký mu môžete dať a zároveň jediná cesta, ako mu pomôcť a vychovať z neho spokojného a šťastného človeka a je to zároveň tá najlepšia investícia vo Vašom živote.
Želáme Vám veľa úspechov a zmysluplne prežitých chvíľ s Vašim dieťaťom.
PhDr. Daniela Kmeťová, psychologička CPPPaP
